Sviatok umelých vencov, či pietna spomienka na zosnulých?

O pár dní tu máme znovu Sviatok všetkých svätých a Pamiatku zosnulých. V týchto dňoch navštívime našich milovaných, ktorí už nemôžu byť medzi nami, lebo sú už na mieste ich večného spánku. Ale akým spôsobom si vôbec uctievame ich pamiatku? Tým, že sa bezhlavo predbiehame v zdobení hrobov, akoby to bola iba naša ďalšia športová disciplína v súťaži medzi sebou?

V ideálnom prípade vieme doladiť tento pochmúrny sviatok farbami a to hneď pomocou živých chryzantém, ale pritom netreba zabúdať, že aj biznis s umelými kvetmi doslova kvitne. Veď prečo by nie, umelé kvety sú nenáročné na údržbu, nemusíme si ich doma vypestovať sami, ani polievať, či zaobstarať na ne nejakú špeciálnu zálievku. Keď už doslúžili, jednoducho ich iba vyhodíme  a kúpime ďalšie, nové. Rýchlo zamrmlať pri hrobe jednu modlitbu za spásu duše zosnulého, pritom číhavo sledovať, kto dostane najlepšie ohodnotenie za najkrajšie vyzdobený hrob na celom cintoríne! Aj deti radi súťažia medzi sebou, kto zapáli viac kahancov a kto bude mať viac vosku na prstoch. Veľa ľudí si zaobstará elektrický kahanec, veď ten vydrží až pol roka! Aspoň nemáme žiadne starosti! Sme si ale istí, že je to tá pravá vďačnosť za tú lásku a starostlivosť, ktorú sme od našich zosnulých dostali, kým boli ešte nažive?

Aj tento pohľad na veci je len dôkazom toho, že chceme maximálny výkon pri minimálnej snahe a vynaložení času, stačí že je to pekné a že sa o to nebudeme musieť starať. Tento prístup krásne ilustruje lenivosť a nedbanlivosť našej spoločnosti. Koľko kahancov, vencov a zbytočných smetí z plastu sa musí ešte nahromadiť, aby sme dokázali (sebe) iným, že spomíname dostatočne?

Prach si a na prach sa obrátiš - ale za aký čas?

Prišli sme na svet ako organická súčasť prírody, ale predsa sa celý život snažíme čo najviac oddialiť od tohto prírodného kolobehu a pravdou je, že ani po smrti sa tam nevrátime. Vieme, že hovoriť o smrti je tabu, ale práve tieto sviatky nám ponúkajú ideálnu možnosť o zamyslení sa nad premenlivosťou cyklu život-smrť-život.

Aj v prírode vidíme, že stromy strácajú svoje pestrofarebné lístie a zbierajú svoje sily na jarné znovuzrodenie, taktiež aj my sa môžeme ponoriť do svojho vnútra a pochopiť podstatu nášho života. Panický strach zo smrti nie je žiadnym riešením jeho oddialenia, čím skôr si to uvedomíme a naučíme sa radovať v každej chvíli, ktorú zdieľame nášmu srdcu milými, tým lepšie pochopíme myšlienku pominuteľnosti života.

Ak aj naďalej budeme spomínať na tento sviatok uprednostňovaním takéhoto “komerčného divadla”, namiesto toho, aby sme si pripomenuli spoločne prežité chvíle s našimi milovanými, ktorí už nežijú medzi nami, v tom prípade budeme aj my podobne “pochovaní” odpadmi.  


Ani kardinál Vlk sa nestotožňuje s týmto trendom nadmerného zdobenia cintorínov. Vyjadril sa nasledovne:

„Ľudia zmysel týchto gest a znamení často ani nepoznajú. Inak by hroby nezapĺňali množstvom zbytočne drahých, papierových, umelých a voskových kvetín. Čo tým vyjadrujú? Je snáď naša viera iba „papierová“, umelá?“


Zopár tipov na spomienku v pokojnej atmosfére:

  • Pestrofarebná jesenná príroda nás láka do lesov, na pasienky a lúky, kde nám ponúka hojnosť jej pokladov - kvietky, plody (gaštany, žalude, šišky, orechy), čečina, pestrú paletu farieb a vzorov listov, ich zberom budú nadšené aj deti, s ktorými môžeme pozorovať zmeny prírody v porovnaní s premenlivosťou života. Z nazbieraných vecí môžeme vycibriť kreativitu aj jemnú motoriku a takto využiť čas s našimi deťmi a najbližšími, veď čas je to najdôležitejšie, čo máme.
  • Priznajme si, nie každý je zrodený kutil a dekoratér, alebo má na takéto aktivity čas či náladu. Našťastie, už máme možnosť nájsť aj vence a dekorácie z čisto prírodných materiálov, napr. zo slamy, prútikov, ktoré sú zdobené machom, sušenými kvetmi a plodmi prírody, aj týmto môžeme podporovať šikovných remeselníkov a kreatívcov.
  • Trhoviská sú preplnené črepníkovými kvetmi všetkých možných tvarov a odtieňov. V prípade, ak nemáme možnosť vypestovať si kvietky doma, kúpou živých kvetov určite potešíme babičky predávajúce na trhu a budeme mať istotu, že naše kvety “neprecestovali” polovicu zemegule, aby potom skrášlili hroby našich zosnulých iba po dobu 2-3 týždne.
  • Klasická sviečka alebo plastový kahanec - nie je azda podstatou to svetlo, čo v nich je spoločné? Sviečky zaliate do skla z včelieho či sójového vosku sú určite lepšou alternatívou, ako tie parafínové v tom gýčovo červenom plastovom obale, ktoré sa vyrábajú z ropy a zvyčajne ani nedohoria úplne, vyhodíme ich už po veľmi krátkom čase. Tieto sú už ale znečistené od vosku, takže nepatria do kontajnera určeného na plasty a tým pádom sa nemôžu ani recyklovať!
  • Naši milovaní zosnulí žijú aj naďalej v našich srdciach a našich spomienkach. Najlepší skutok, ktorým by sme ich teraz potešili, je odovzdať našim deťom to dobré, čo sme od nich dostali a to zaspomínaním na spoločné chvíle, prezeraním si fotoalbumov, na ktoré dnes žiaľ sadá prach. Ich pamiatku si vieme uctiť napr. aj ich obľúbeným jedlom. Pri návšteve cintorínov sa namiesto hromadenia zbytočných umelých a nevkusných doplnkov skúsme odovzdať radosť v srdci za všetky spoločne prežité chvíle.

Ak máte záujem stať sa naším obchodným partnerom a ďalej predávať naše produkty, kontaktujte nás